Volám sa Marta a rodina je pre mňa to najdôležitejšie.

Moji rodičia na moje narodenie čakali devätnásť rokov, a tak som od detstva vyrastala medzi staršou generáciou – s rodičmi, ktorí sa starali o moju babku. Staroba a choroba mi preto nikdy nepripadali cudzie. Boli prirodzenou súčasťou života.

Skutočná skúsenosť však prišla až neskôr. Keď som mala vlastnú rodinu, domácnosť aj pracovnú kariéru, zomrel môj otec. Mama zostala sama, ale bola samostatná – až do dňa, keď utrpela popáleniny tretieho stupňa a prvú, slabšiu mozgovú príhodu. Zotavila sa. Pridávali sa však ďalšie problémy a nakoniec prišla silná mozgová príhoda, po ktorej ostala nehybná na pravej strane a bez reči.

Keď ju prepúšťali z nemocnice, dostala som do ruky prepúšťaciu správu a do náručia mamu, ktorá sotva chodila. A otázky: Čo teraz? Ako mám postupovať? Kto mi môže poradiť? Nikto. Čas nebol. Hľadala som riešenia za pochodu, vytvárala si vlastnú rutinu – a dnes už viem, že mnohé veci sa dali zvládnuť oveľa ľahšie, keby som bola vedela, kam siahnuť a koho osloviť.

Podobným scenárom som si neskôr prešla aj s manželovými rodičmi.

Mám technické vzdelanie a väčšinu profesionálneho života som pomáhala ženám, aby boli sebavedomé a úspešné. Dnes chcem rovnakú energiu venovať tým, ktorí sa ocitli tam, kde som bola ja: s blízkym človekom v náručí a množstvom neznámych otázok.

Aby ste to nemuseli zvládať sami. A aby ste nestrácali čas hľadaním toho, čo ja už viem.